8. feb

Práva revízora voči cestujúcim v MHD

Značky:  , , , ,

Základný právny rámec vzťahu medzi cestujúcim a revízorom upravuje zákon č. 56/2012 Z.z. o cestnej doprave v znení neskorších predpisov. V prípade, že sa cestujúci nepreukáže platným cestovným lístkom, je revízor oprávnený uložiť cestujúcemu povinnosť zaplatiť cestovné a sankčnú úhradu (pokutu) alebo vyzvať cestujúceho na preukázanie svojej totožnosti a poskytnúť údaje potrebné na vymáhanie cestovného a sankčnej úhrady, a to v rozsahu: meno a priezvisko, dátum narodenia, adresu trvalého pobytu, číslo občianskeho preukazu alebo iného dokladu totožnosti.

Úvodom je potrebné poznamenať, že povinnosti, ktoré sú uvedené vyššie, majú len morálny charakter (záväznosť), nakoľko nie sú revízorom právne vynútiteľné a ich nedodržanie zákon žiadnym spôsobom nesankcionuje. Ich plnenie teda závisí od dobrovoľnosti cestujúceho. Prečo je tomu tak? Revízor zo zákona nie je oprávnený cestujúceho zadržať ani inak obmedziť jeho osobnú slobodu, pretože nezaplatenie cestovného nie je trestným činom ani priestupkom, ale iba porušením zmluvnej povinnosti zo zmluvy o preprave osôb uzavretej medzi cestujúcim a prepravcom, ktorá je definovaná v dvanástej hlave občianskeho zákonníka. Právny poriadok teda prepravcovi neposkytuje žiadne prostriedky na svojpomocné vynucovanie splnenia týchto povinností, ale ponecháva ich na báze dobrovoľnosti zo strany cestujúcich.

Je potrebné si uvedomiť, že revízor nie je verejný činiteľ, takže voči cestujúcemu nemá žiadne výnimočné oprávnenie, ktorým by mohol zasahovať do jeho základných ľudských práv a slobôd zaručených ústavou. Cestujúci mu teda nemusí predložiť svoje doklady, tie je povinný predložiť na vyzvanie len polícii. V prípade, že cestujúci odmietne ukázať svoje doklady alebo ich pri sebe nemá, kontrolóri môžu privolať políciu.

Je bežnou praxou, že spolu s revízormi chodí aj príslušník SBS služby, ktorý do príchodu polície „zadržiava“ cestujúceho. Príslušník SBS musí byť podľa zákona č. 473/2005 Z.z. o poskytovaní služieb v oblasti súkromnej bezpečnosti viditeľne označený, čo sa ale bežne nestáva.

Polícia podľa zákona nemôže poskytnúť osobné údaje cestujúceho tretej osobe, lebo by sa dopustila trestného činu zneužitia právomocí verejného činiteľa. Policajt vždy koná v zmysle zákona č. 171/1993 Z. z. o policajnom zbore. Ako bolo uvedené vyššie, zistenie totožnosti cestujúceho je sporom medzi prepravcom a cestujúcim, takže policajt nie je oprávnený vykonať takéto zistenia a vstupovať do takýchto sporov. Revízor s príslušníkom SBS by sa teda v zmysle platných zákonov nemali dostať k osobným údajom cestujúceho proti jeho vôli.

Revízor a príslušník SBS nemajú zákonné právo požadovať preukázanie totožnosti cestujúceho ani zadržiavať čierneho pasažiera do príchodu polície. Neoprávnené zadržiavanie cestujúceho môže byť považované za konanie v rozpore so zákonom a neoprávnený zásah do základných ľudských práv a slobôd. V prípade intenzívnejšieho zásahu sa nevylučuje ani možnosť kvalifikovať toto konanie ako trestný čin obmedzovania osobnej slobody podľa § 183 zákona č. 300/2005 Z.z. Trestného zákona.

V prípade, že cestujúci svoje osobné údaje revízorovi dobrovoľne poskytol a revízor cestujúcemu udelil pokutu, ktorá nebola na mieste zaplatená, dávame do pozornosti skutočnosť, že prepravca má možnosť si predmetnú pohľadávku uplatniť na súde, ale len v jednoročnej premlčacej lehote vyplývajúcej z § 108 Občianskeho zákonníka, nakoľko práva z prepravy sa premlčujú za jeden rok s výnimkou práv na náhradu škody pri preprave osôb.

Právo na zaplatenie cestovného a pokuty má rovnaký právny základ – porušenie podmienok zmluvy o preprave, teda na ich uplatnenie vo vzťahu k premlčaniu sa vzťahuje ustanovenie § 108 Občianskeho zákonníka. Právo na zaplatenie úhrady („pokuty“) nemôže vzniknúť samostatne a oddelene (aj keď môže byť samostatne a oddelene uplatnený na súde), ale len spolu s nárokom na zaplatenie cestovného. Keďže oba nároky vznikajú zo zmluvy o preprave osôb, resp. z jej porušenia, a to súčasne, u oboch nárokov preto začína rovnako plynúť aj premlčacia doba stanovená v § 108 občianskeho zákonníka.

Záverom je možné konštatovať, že vzťah medzi revízorom a cestujúcim by mal fungovať na vzájomnom rešpektovaní a slušnom spolunažívaní. Cestujúci by nemal využívať cestovanie bez úhrady, pričom súčasný právny stav skôr apeluje na morálne odsúdenie takého správania ako na reálny finančný postih takejto osoby.